Už ako malé dieťa som veľmi rada a so zatajeným dychom počúvala rozprávania o bytostiach v duchovnom svete. Ono mi to zostalo dodnes.
Predstavy o tajomných bytostiach v duchovnom svete našich predkov boli rôznorodé. Viera v tieto bytosti bola vnímaná ako fakt, ktorý potvrdzovala skúsenosť jednotlivcov s týmito bytosťami. Bytosti mali často ľudský pôvod, do nadprirodzeného sveta sa dostali po predčasnej, alebo násilnej smrti. Po smrti mnohé z nich nenašli pokoj, a tak navštevovali obydlia našich predkov, alebo sa vyskytovali na iných miestach za istých okolností, ktoré mohli súvisieť so sviatkami, s tradíciami a so zvykmi. Posmrtný pokoj nenašli často ženy, ktoré zomreli pred svadbou, počas pôrodu, alebo tie, ktoré sa utopili.

Ako deti nás často strašili čertom. Bol často nazývaný aj pekelník, alebo zlý duch. Bola to démonická nadprirodzená bytosť, stelesnenie zla a pekelných síl. V rozprávaniach má čert rozličnú podobu, najčastejšie je čierny, chlpatý, má rohy, kopytá a chvost, vidly. Ako reprezentant temných síl bol často spájaný so strigami a strigôňmi, ktorým prepožičal svoju moc a učil ich čarodejnícke praktiky. Pôsobil najmä v noci. Smrteľníkom plnil želania, samozrejme len s podmienkou, že mu sľúbili dušu.
Moja babička vedela veľmi živo rozprávať príbehy, takže ako deti sme všade videli čertov, rusalky, víly a vodníka.
Veľmi zaujímavé boli príbehy o svetlonosoch. Je to postava, ktorá sa objavovala v podobe mihotavého svetielka v noci pri močariskách, alebo lesných húštinách. Zvykol mať podobu malého chlapca so žeravými očami a ľudí vábil zo správnej cesty, vábil ich do močiarov, po poliach či cintorínoch. Naši predkovia dávali svetlonosov do súvislosti s dušami niektorých zomretých, často nepokrstených detí, alebo ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou.
Často som počúvala príbehy o vodníkoch a rusalkách. Rusalky boli bytosti podobné vílam, no človek sa ich nemohol dotknúť bez toho, aby im neublížil. Ak sa ich dotkol, rozplynuli sa a zomreli. Ich sila spočívala v dlhých vlasoch, preto sa museli neustále prečesávať, tým sa im obnovovala čarovná moc. Žili pri vode, lákali mužov aby ich neskôr utopili.
Vodník, hastrman, patril k démonickým bytostiam s ľudským vzhľadom. Sťahoval ľudí pod vodu a ich duše väznil v hrnčekoch vo svojom vodnom obydlí.
Často bol v príbehoch spomínaný aj vlkolak. To sme sa ako deti tiež poriadne vystrašili, keď v noci zavýjal susedov pes a v našich predstavách to bol vlkolak. Vlkolak bol živý človek s nadprirodzenou schopnosťou premieňať sa na vlka. Jeho povaha bola veľmi krutá.

Samozrejme, že v rozprávkach, príbehoch a poverách boli spomínaní duchovia, bosorky, biela pani, černokňažník a množstvo lesných škriatkov, elfov, permoníkov a iných bytostí. Boli a sú to krásne príbehy, ktoré pretrvávajú, nestarnú. Niektorí hovoria, že rozprávanie povier, rozprávok a bájí je dnes už na ústupe. Predstavte si však dlhý zimný večer, keď sa stretneme s rodinou a priateľmi, vonku sneží, no ohrievame sa pri krbe so šálkou výborného, voňavého bylinkového čaju. Nie je práve toto tá správna atmosféra na rozpovedanie rozprávkových a tajomných príbehov?