Nie je liečiteľ ako liečiteľ.
A aj keď táto stránka sa primárne má zaoberať bylinkami, myslím, že by sme si tu mali vymieňať aj iné skúsenosti a diskutovať v širšom meradle o témach týkajúcich sa liečiteľstva. Ak sa tomu budeme vyhýbať, nič tým nezískame. Treba si vymeniť skúsenosti negatívne a aj pozitívne. Nemajte teda obavy a diskutujte, prispievajte. Nemusia to byť len receptúry na varenie „slivkového, či šípkového lektvaru.“ Môžu to byť aj takéto skúsenosti, ako som sem teraz prispel a ešte prispejem ja. Možno niekto z vás zase prispeje pozitívnymi skúsenosťami a to ma úprimne poteší.

Písal sa asi rok 1995 a svet na Slovensku si uvedomoval, že sloboda je už asi naozaj tu. To sa prejavilo aj v tom, že sa verejne prezentovali učitelia ezoteriky a iných prúdov. Jednými z nich boli aj liečitelia, ktorí dovtedy boli len tu a tam, alebo ak aj boli, ani ste o nich netušili. Proste všetci sme sa už vtedy prebúdzali do reality, že sa nemusíme skrývať.
Ozaj nemusíme? Po istej dobe som si to rozmyslel a povedal som si, že ak nechcem skončiť v jednom vreci s niektorými „kolegami“, musím sa radšej držať niekde v strede. Teda byť tu, veď je sloboda a môžem sa ukázať, ale predsa nebyť až tak na očiach.

Dôvod bol prostý – to, čo sa v týchto rokoch začalo rojiť ako huby po daždi. V prvom rade to boli rýchlo kvasení jedno až dvojdňoví liečitelia z rôznych kurzov. Títo vedeli zrazu liečiť všetko po prvom víkende, v tom lepšom prípade po treťom víkende. Tí, ktorí sme tú dobu zažili v plnej sile, o tom vieme svoje. A niekde tu, kde sa vzal, tu sa vzal, vznikol aj názov Dispozičný prognostik.
Niekoľko zaujímavých chvíľ som sa rozhodol vám tu opísať. Samozrejme to natlačím skrátene do týchto riadkov, ale snáď zachytím podstatu.

Dispozičný prognostik číslo jedna.
Chýr o ňom šiel po kraji veľmi rýchlo, aj keď sme nemali mobily a existovali len pevné linky. Moja mama sa napriek mojim výhradám toho úžasného človeka rozhodla vyhľadať. Nakoniec som privolil, že ju tam odveziem, ale s tým, že ja na seba nedám siahať. A tak sme tam teda došli. Nebudem písať bližšie o tom, kde to bolo a ani to, akou profesiou sa pán zaoberal, ani o jeho osobnom živote.

Privítal a usadil nás v klasickej dennej izbe. V úvode sa pýtal aký problém nás privádza. Do tohto bodu bolo všetko v pohode, než vysvitlo, že ja som len šofér a sprievod z rodiny a chcem byť pri tom, ako bude niečo robiť. Tu nastal zlom, že budem platiť aj ja. Nakoniec som bol zvedavý a tak som zaplatil – vtedy to bolo šesťsto korún slovenských. Podotýkam, bola to len konzultácia. Ak by mal „niečo robiť“, bolo by to dvetisíc päťsto korún.
A na to, ako expresne im rástli ceny neskôr, sme ešte dopadli celkom dobre. To opíšem v inej časti pri hyenizme iného pána prognostika na jednom dieťati.

Pán si nás každého samostatne postavil pred seba, odborným okom premeral a natiahol ruku. Potom niečo pošomral a vybral sklenenú misku a niečo, čo mi pripomínalo zubársky nástroj. Tu sa musel každý otočiť a stáť chrbtom k nemu.
Moja povaha sa však nedá len tak zastrašiť a tak som sa díval na toho pána, čo to stvára. On si veselo miešal v tej malej miske a hundral si niečo pre seba. Slová by som si netrúfol zopakovať. Myslím, že to nebola latina, aj keď isté podobné prvky tam zazneli (predpokladám, že to bola istá forma mantry).
Keď si pán liečiteľ všimol, že sa naňho dívam, bolo zle nedobre a dozvedel som sa, že sa tým protirečím hádam priamo Bohu.

Následne sme sa dozvedeli, že:
„Všetci máte aury dotrhané ako rešeto. Deravé ako sito! Prirovnám to k tomu, že je to ako záclona na okne. Ja som vám aury zaplátal, ale musíte ku mne prísť viac krát, aby som vás očistil a dal do poriadku. Bolo to spôsobené aj tým, že diabol sa vás už dotkol, lebo ste neveriaci a nechodíte do kostola!“

A monológ šiel ďalej a ja som sa v tom všetkom už začínal po pravde strácať.
Keďže to bol predsa len starší pán v rokoch, nechcel som sa s ním uňho doma nejako priečiť a nechal som ho, nech sa vyrozpráva. Pri odchode už doslova v bráne sme dostali zásadnú otázku: „Prečo nechodíte do kostola?“
Nuž čo na to odpovedať v demokracii? A on pokračoval:
„Ak nebudete pravidelne aspoň v nedeľu chodiť do kostola, tak všetko, čo robím, je zbytočné. Ja aj za socializmu som deťom vypol rozprávku a hajde do kostola. Také nemôže byť, že by sa nešlo na omšu. To je povinné a o tom nebudem diskutovať!“ …

Nakoniec len tie tri bodky, čo som dal za monológ. Odchádzali sme domov značne znechutení. Žiaľ aj ľahší o peniaze, ktoré sme mohli investovať inam. Nakoniec mi mama sľúbila, že nabudúce, ak budem o niekom pochybovať, tak ma počúvne. Veď v našej rodine je viac ľudí s istými schopnosťami, včetne nej samej.

Toto bolo jedno z mnohých stretnutí s týmto zaujímavým učením. Ak máte trpezlivosť, čítajte aj nasledujúce absurdity. Možno vás niečo zaujme alebo varuje v tejto spleti, kde nikdy nie je jasné, kto je kto.

Tags: prognostik